Ostro sledovaní tlmočníci

Moja kariéra tlmočníka mi priniesla nejeden zážitok, pri ktorom sa mi srdce rozbúchalo divoko, tlak stúpal do závratných výšok a mrákoty ma obchádzali tak tesne, až som mala odreniny ... ;-)

Jeden z nich síce nesúvisí síce priamo s tlmočením, ale cudzojazyčný prvok a adrenalín v ňom zastúpený je. Tí, ktorí majú za sebou kariéru pracovníka v zahraničnom obchode budú dobre vedieť, o čom je reč. Jedným z opatrení, ktoré mali zabrániť imperialistickým diverzantom, aby nám rozvracali náš prekvitajúci socialistický štát bolo aj povinné hlásenie akéhokoľvek kontaktu s cudzím štátnym príslušníkom a bolo jedno, či bol „náš" (RVHP a spol.) alebo z nepriateľského tábora spoza železnej opony. Jediný rozdiel bol v tom, že tlačivo na tých našich sa vyplňovalo iba 3x, kým to druhé až 5x. No bodaj by nie, keď okrem firemného archívu museli putovať ešte aj na Februárku. Kým tam putovali iba tlačivá, bolo to fajn, ale nadišiel deň, keď som sa za tlačivami musela unúvať aj osobne, lebo pánom chrániacim našu ideologickú čistotu sa moje písomné vysvetlenia nezdali dostatočne podrobné. Také rozklepané kolená som nemala nikdy predtým, ani potom. Nebola som síce vystavená žiadnemu fyzickému ani psychickému teroru a dokonca som okrem zápisnice (ktorú som si podrobne prečítala – s porozumením – ako inak ;-) ) nemusela nič iné podpísať, ale bola som veľmi blízko tomu, aby ma museli vyniesť von z budovy na nosidlách. Zachránil ma dobrý kamarát, ktorému som volala z najbližšej telefónnej búdky – naordinoval mi koňakovú terapiu a statočne sa obetujúc ju absolvoval spolu so mnou.

Ďalšia spomienka sa viaže k mojej kariére hostesky – okrem rozdávania úsmevov a občerstvenia som zvykla aj tlmočiť obchodné rokovania, ktorých bolo počas každého jedného veľtrhu neúrekom. Hierarchická pyramída určovala, že najprv chodili referentíci, potom vedúci a raz prišiel ten deň, keď náš stánok navštívil aj samotný pán minister. Nie, že by nebolo teplo, prvý septembrový týždeň, kedy sa strojársky veľtrh v Brne tradične konal býval vždy skôr letný, ako jesenný, ale intenzitu môjho potenia značne zvyšovali dvaja statní páni, ktorí nám stáli za chrbtom s takými tými divne vydutými sakami ... Ten deň mal ale pre mňa ešte prichystané aj poučenie o tom, aký neľahký je tlmočnícky chlebík a na čo všetko musí byť tlmočník pripravený. V momente, keď sa obe rokujúce strany dostali do poriadneho varu, snažiac sa predísť situácii, ktorú by pán minister mohol vyhodnotiť ako osobnú urážku, som „zjemnila" slová druhej strany. Reakciou bolo: ..."soudružko, překládejte přesně, pán řekl ...." Mrcha jedna ministerská, on rozumel každé jedno slovo, ale ako prefíkaný stratég a ostrieľaný diplomat využil výhodu času na rozmyslenie, ktorý mu dávalo moje tlmočenie. Bola som veľmi rada, že tí svalnatí páni za nami nepovažovali za potrebné zobrať ma na návštevu brnianskej expozitúry ŠtB.

Posledný adrenalínový zážitok, ktorý by som tu chcela spomenúť sa viaže už k porevolučným, ale napriek tomu veeeeľmi turbulentným, časom. Pracovala som v inštitúcii, ktorá patrila do zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva vnútra a v popise práce som mala aj prekladanie a tlmočenie, tak ma jedného pekného dňa odvelili do tlačového strediska Ústrednej volebnej komisie, aby som pomáhala pri akreditácii zahraničných novinárov – schyľovalo sa k parlamentným voľbám r. 1998. Keď po vyhlásení výsledkov prišli na tlačovku Mečiar, Čarnogurský a Dzurinda, atmosféra bola taká napätá, že sebemenšia iskrička mohla vyvolať explóziu dovtedy nepoznaných rozmerov. Dusno sa dalo priam krájať! No a mne prišli oznámiť, že mám ísť (SAMA! SIMULTÁNNE!) tlmočiť tlačovku. Dodnes sa divím, že som to prežila. Stres z prítomnosti najvplyvnejších ľudí krajiny, pocit zodpovednosti za vlastný výkon a všetky tie gombíčky a tlačidlá v tlmočníckej kabínke .... bolo to moje prvé (a dokonca aj posledné) simultánne tlmočenie, ktoré našťastie netrvalo viac ako pár minút, ale koľko mi pribudlo šedivých vlasov – to som radšej nerátala.