Dvojjazyčnosť v rodine

Príslovie „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom" poznáme asi všetci, z určitého pohľadu sa bilingválnosti venovala vo svojom príspevku aj moja bývalá kolegyňa. Každý jazyk navyše je dobrý. Pre bilingválne deti je druhý jazyk darom od narodenia. Je vyslovene darom – nemusia sa ho učiť, platiť si jazykové kurzy, tráviť hodiny drilovaním slovíčok a gramatiky a ovládajú ho pritom lepšie ako iní po rokoch strávených štúdiom alebo pobytmi v zahraničí.

Pri výchove dvojjazyčného dieťaťa nejde o to hovoriť s ním jazykom, ktorý má rodič sám naučený. Napríklad ak by som sa rozhodla, že mám na nejakej úrovni zvládnutú angličtinu a teraz ňou budem hovoriť s mojím dieťaťom, neovládalo by jazyk na bilingválnej úrovni. Áno, zrejme by nejaké základy podchytilo a mohlo sa neskôr v jazyku vzdelávať ďalej. Aby však dieťa bolo bilingválne, musí s ním rodič hovoriť týmto jazykom stále, nepreskakovať medzi svojím materinským a cudzím jazykom. Napríklad ak je matka Angličanka a otec Francúz, mali by so svojimi deťmi rozprávať výlučne svojím materinským jazykom. Dieťa si tak osvojuje nielen materinský jazyk, ale aj jazyk „otcovský". Pravdaže je v tomto prípade najlepšie, ak rodič aspoň do istej miery ovláda jazyk toho druhého, nikto by sa predsa nechcel dostať do situácie, kedy by nerozumel, o čom sa jeho partner s deťmi rozpráva. Dieťa si potom ľudí, ktorí s ním hovoria jedným či druhým jazykom, tzv. „zaškatuľkuje" – bude sa s nimi rozprávať rečou, ktorou ho oslovili.

Je ideálne, ak má dieťa možnosť vzdelávať sa v oboch jazykoch, aby sa jeden z nich nestal len „kuchynskou rečou", v ktorej neovláda pravopis, gramatiku, nepozná kultúru, dejiny alebo literatúru národa, ktorého rečou hovorí.

Moje deti sú bilingválne. Vyrastali na Slovensku, ale v prostredí, kde žije väčšina ľudí maďarskej národnosti. Ich otec je Maďar a ja som Slovenka. Keď bolo potrebné sa rozhodnúť, či budú chodiť do maďarskej alebo slovenskej základnej a strednej školy, dlho sme nerozmýšľali – hoci mali oba druhy škôl k dispozícii, rozhodli sme sa pre maďarskú. V maďarskej školena Slovensku totiž mali možnosť učiť sa ako slovenský, tak aj maďarský jazyk, kým v slovenskej škole by sa vzdelávali len po slovensky a maďarský jazyk by zostal na úrovni spomínanej kuchynskej reči. Okrem toho som sa im doma venovala, trávili sme čas čítaním slovenských kníh, pozeraním slovenských filmov (už nehovorím o češtine, s ktorou vďaka televízii problém tiež nemajú). Keďže som sa maďarsky naučila aj ja, hoci tento jazyk nie je mojím materinským ani otcovským, ale jazykom „manželským", nemala som s nimi problém pozerať maďarskú televíziu, či pripravovať sa s nimi do školy (čo bolo prínosom aj pre mňa). Dnes sú už moje deti dospelé. Bez problémov vedia komunikovať so Slovákmi aj Maďarmi a vďaka ročnému pobytu v anglicky hovoriacej krajine nemajú ťažkosti ani s týmto jazykom. Takže ak by som sa vrátila k nadpisu môjho príspevku, sú ľuďmi „niekoľkokrát". Materinský aj otcovský jazyk ovládajú na takej úrovni, že Slováci nespoznajú ich maďarský pôvod, a Maďari ich tiež môžu považovať za svojich. No a ja mám aj vďaka tomu pocit, že sa v živote nestratia.