Čínsky úsmev cez slzy

Čína... pre mnohých z nás krajina dýchajúca exotikou, pre ďalších ponúkajúca obchodné príležitosti, pre iných zem s históriou siahajúcou do niekoľkých tisícročí pred naším letopočtom. V každom prípade je Čína krajina „iná" – iná svojou kultúrou, tradíciami, vnímaním sveta ovplyvneného blízkou aj dávnou minulosťou – to všetko sa odráža aj v čínskych knihách.

Mňa ako prekladateľku z čínštiny oslovil čínsky súčasný spisovateľ Jü Chua - svojou ľudskosťou, tým, že sa čitateľovi prihovára jazykom jemu blízkym, svojou tematikou – obsahom sú každodenné príbehy obyčajných ľudí, ich starosti a radosti. Autor sa často dotýka problémov, s ktorými Čína zápasila v uplynulých rokoch a zápasí s nimi dodnes, napriek tomu nevyznievajú deprimujúco, práve naopak – sála z nich láska hlavných predstaviteľov k životu. Kvôli témam, ktorým sa Jü Chua venuje, je v Číne považovaný za kontroverzného spisovateľa, v zahraničí sú však jeho diela s obľubou prekladané a čitateľmi vyhľadávané.

Jeho zatiaľ posledný román Siedmy deň vyšiel v Číne v roku 2013 a bol mojou prekladateľskou prvotinou. Pre jeho prekladanie som sa rozhodla sama a svojvoľne hneď po ukončení vysokoškolského štúdia čínskeho jazyka na UK v Bratislave. Netušila som, či sa môj preklad niekedy dostane k širšiemu okruhu čitateľov, či ho ponúknem len svojim najbližším alebo skončí zabudnutý niekde v zásuvke písacieho stola. Mojím prvotným cieľom bolo nestratiť kontakt s čínštinou a venovať sa tomu, čo som posledných šesť rokov študovala. Postupne, ako som v preklade diela napredovala, som odhaľovala krásu použitého jazyka a príbehy hrdinov románu a svoju prácu som si stále viac užívala. S výsledkom som bola natoľko spokojná, že som oslovila vydavateľstvo, ktoré s vydaním románu súhlasilo.

Narazila som na niekoľko záludností, ktorým sa vďaka odlišnosti jazykov, stavby vety a literárneho štýlu vôbec človek prekladajúci z čínštiny nevyhne. Bola som postavená pred otázku, ako naložiť so stavbou čínskej vety – v čínskom písanom jazyku sú vety oveľa dlhšie, čo by v preklade mohlo viesť k nejasnostiam a ťažkostiam so zrozumiteľnosťou textu. Vety som preto delila do kratších celkov tak, aby nebola narušená plynulosť napísaného a zároveň bolo prečítané pre čitateľa jasné a pútavé. Druhým aspektom, s ktorým som sa pri preklade stretla, bola určitá „jednotvárnosť" textu v čínštine –v našom jazyku totiž používame oveľa viac synoným a vyhýbame sa opakovaniu tých istých slov. Napríklad slovo rozprávať – v čínskom jazyku shuo – 说. Ak by som sa pri preklade dialógov, ktorých je v románe neúrekom, pridŕžala originálu, vyzerali by niektoré z nich asi nasledovne:

„Možno len o tom nevedel," povedal som.

„Možno o tom naozaj nevedel," povedala.

„Teraz to už určite vie," povedal som.

Namiesto toho som volila výrazy: odvetil som, pritakala, ubezpečil som ju; v iných prípadoch slová usúdil, tvrdil, namietol, pridal sa, ozval sa, vyhlásil – v čínštine sa za každou replikou opakovalo rovnaké说. Tu som objavila čaro literárneho prekladu z čínskeho jazyka – určitú „inakosť" som sa v texte snažila zachovať, aby čitateľ cítil, že román sa predsa len odohráva v inej, nám vzdialenej časti sveta a v inej kultúre; zároveň som sa však snažila preklad spraviť pútavým a čitateľným aj pre slovenského čitateľa.

O úspešnom zvládnutí tejto úlohy ma presvedčili traja ľudia: človek, ktorý na seba zobral zodpovednú úlohu „prvého korektora" a ktorý bol akýmsi mojím „lakmusovým papierikom", pomocou ktorého som zisťovala, či čitateľa dielo zaujme – moja mama. Prvé kapitoly, ktoré som jej predložila, boli plné poznámok a návrhov na vylepšenie; postupom času ich bolo menej a menej, až sa mi po dočítaní ospravedlnila, že dej ju natoľko zaujal, že asi od polovice zabudla poznámky robiť. Druhým človekom, pri ktorom som sa presvedčila o úspešnosti svojho snaženia, bol profesor, ktorý bol školiteľom mojej diplomovej práce a jeho pozornému oku neuniklo mnoho zdanlivých maličkostí; navyše sa podujal na napísanie doslova k preloženému románu, hoci si nebol istý, v akom časovom horizonte sa tomu bude môcť venovať – napokon mu to trvalo pár dní a jeho pochvalné slová boli pre mňa zadosťučinením. Treťou osobou bola jazyková korektorka, ktorá sa tiež v priebehu niekoľkých dní vyjadrila, že práve dočítala jednu z najlepších kníh za posledné roky...

Dúfam, že román rozšíri obzory a poteší nejedného čitateľa a že nezostane na dlhý čas posledným dielom, ktoré nám približuje Čínu a ľudí žijúcich v nej. Našťastie, pri množstve literatúry, ktorá v Číne vznikla a vzniká, sa nemusíme báť toho, že sa zaujímavé materiály na preklad minú.

So srdečným pozdravom

Viera Lelkesová