Koľko rečí vieš...

 ... toľkokrát si človekom, zvyklo sa hovorievať už dávno a v dnešnom, čoraz globalizovanejšom svete to platí možno ešte viac. Mala som tú výhodu, že som vyrastala dvojjazyčne, takže viacjazyčnosť bola pre mňa vždy prirodzená ako dýchanie. Tretí jazyk som pridala k tým prvým dvom „v rannom detstve“ a stala sa tak zo mňa plnohodnotná Prešpuráčka – hovorila som slovensky, maďarsky, nemecky.
Štvrtý ročník ZDŠ priniesol v tých časoch povinnú ruštinu, o rok neskôr som nabehla – plne dobrovoľne a úplne bez problémov – na angličtinu, počas stredoškolského štúdia som najprv krátko koketovala (ako inak, pri tomto jazyku) s francúzštinou, ale nakoniec to vyhrala španielčina. Celkom slušný výpočet – a keď som chcela ohurovať cudzincov, tak som si prirátala ešte aj češtinu, tí totiž nemali ani šajn o tom, že medzi ňou a mojím materinským jazykom sú len nepatrné rozdiely. V oných časoch spoločnej republiky a spoločných médií ich veru málokto vnímal. Bolo sa treba naučiť, že kapusta je zelí a kel je kapusta, basketbal je košíková a futbal kopaná a bolo vymaľované.
Na mňa sa jazyky lepili ako nič, určite aj vďaka tej dvojjazyčnej výchove, snáď aj kvôli tomu, že otcov brat mi bol vzorom – ale so svojimi 5 (aj to nie všetkými dobre zvládnutými) jazykmi som aj tak zostala hlboko pod jeho úrovňou 10-tich cudzích rečí. Nikdy som neuvažovala, či to niekedy využijem alebo nie, keď sa mi naskytla šanca, naučiť sa ďalší jazyk, alebo aspoň z neho niečo „ochutnať“, tak som ju chytila za pačesy.
Preto ma (dodnes deň, ale aktuálne to bolo najmä tesne po revolúcii, keď mnohým zrazu svitlo, že by sa im nejaké to šprechovanie či spíkovanie celkom zišlo) dokáže priam dožerava vytočiť niečo v duchu: ...“v našich časoch sa nedalo učiť cudzie reči“... Houby sa nedalo – nikomu sa nechcelo, lebo nevidel uplatnenie! Ruštinu sme úprimne a z hĺbky duše neznášali, nemčina bola zbytočná, lebo Dederóni sa ju museli učiť rovnako povinne ako my a celé zvyšné RVHP a asi aj Kuba. No a všetko, čo bolo za železnou oponou bolo nedostupné. Tak načo? Pre vlastné uspokojenie, napríklad, alebo pre to, že jeden nikdy nevie.
Hoci, musím pripustiť, že niekedy môže byť mnohojazyčnosť aj na príťaž. Osobne som to síce našťastie nezažila, ale pamätám si z rozprávania starších, ako bolo tesne po vojne priam nebezpečné (obzvlášť v pohraničných oblastiach) rozprávať po maďarsky či nemecky – ľahko sa mohlo stať, že sa z celej rodiny stali vysídlenci. Ale – a to bol jeden z argumentov môjho apucinka, keď som sa sťažvovala, na čo sa mám učiť to či ono – čo vieš, to ľahko schováš, ale čo nevieš, to nikdy neschováš!

 

No a ešte sa tiež hovorieva, že deň, v ktorý sa naučíš niečo nové, si nežil nadarmo. Tak sa skúste pozrieť občas do našich slovníkov, možno tam nájdete slovíčko, ktoré ste doteraz nepoznali.
Adriena Bodnárová
Prekladom a tlmočeniu sa venuje už takmer 40 rokov, v súčasnosti na pozícii projektovej manažérky/prekladateľky v spoločnosti A.B.I.E.S. s.r.o. so zameraním na odborné preklady z/do anglického a nemeckého jazyka a konzekutívne tlmočenie v rovnakých jazykoch. Preferovaná oblasť – štátna a verejná správa.Tel.: 02 / 20 60 26 41e-mail: adriena@translating.sk